Kdesi dávno, v časoch keď sa písmená rodili na papieri pomaly ako kvapky rosy na rannom liste, žili dvaja veľkí milovníci slov – Ľudovít Štúr a Vuk Karadžić. Hoci pochádzali z dvoch rôznych krajín, mali jedno spoločné: verili, že jazyk je ako most, ktorý spája ľudí i srdcia. Raz sa v jednom veľkom meste konala slávna knižná slávnosť, na ktorú prichádzali učenci z celého sveta. Medzi nimi bol aj mladý, energický Ľudovít, ktorý si niesol zošit plný slovenských slov. Na dvore, pod starým gaštanom, uvidel muža s dlhým bradatým úsmevom, ako si zapisuje srbske piesne a rozprávky.
„Dobrý deň,“ pozdravil Ľudovít zdvorilo.
„Добар дан!“ usmial sa muž. „Volám sa Vuk.“
„A ja som Ľudovít.“
A tak sa začal rozhovor, ktorý trval celé popoludnie – o jazykoch, o ľuďoch, o piesňach, ktoré si zaslúžia byť zachované.Vuk povedal: „Vieš, Ľudovít, slová sú ako drobné semienka. Ak ich zasadíš do srdca ľudí, vyklíči z nich hrdosť.“ Ľudovít prikývol. „Preto učím svoj národ, aby sa nebál svojej reči. Aby ju pestoval ako záhradu."Obaja pochopili, že pracujú za tú istú vec – aby ich národy mali svoj hlas.
Keď sa lúčili, Vuk pozval Ľudovíta na cestu cez balkánske hory. Počas putovania stretli spevákov, pastierov, dedov rozprávkarov i deti, ktoré sa smiali a hrali pri studničkách.

Každý príbeh, ktorý počuli, si zapísali – jeden do slovenského zošita, druhý do srbského. Niekedy sa ich slová podobali ako bratia, inokedy tancovali úplne iným rytmom. A práve to ich tešilo.Na konci ich putovania si jeden druhému darovali malé knihy – Vuk daroval Ľudovítovi zbierku srbských piesní a Ľudovít daroval Vukovi zošit plný slovenských povestí. „Nech tieto knihy pripomínajú,“ povedal Vuk, „že jazyky síce znejú inak, ale srdcia ľudí bijú rovnako.“ „A nech ich čítajú naše národy,“ dodal Ľudovít, „aby vedeli, že priateľstvo nepozná hranice.“
Roky plynuli. Obaja sa stali dôležitými osobnosťami svojich národov. Ale priateľstvo medzi nimi zostalo v každej napísanej piesni aj v každej rozprávke.
A vraj dodnes, keď niekto otvorí starú knihu ich jazykov, z diaľky zašepká mäkký slovenský hlások a mocný srbský hlas:
„Čuvaj svoje slova. Chráň svoj jazyk. Tak sa rodí priateľstvo.“